Malacky (5. 1. 2012, 19.40). Aj navonok teplé januárové počasie môže priniesť veľa zábavy. Najmä, ak sa človek pohybuje v horách a je ochotný aj zmoknúť a brodiť sa bahnom. Za odmenu dostane meteorologický seminár v kocke. To, čo sa dnes odohrávalo v Malých Karpatoch, som dosiaľ nevidel. Buď je to nezvyčajné alebo chodím málo do hôr. Na ozaj malých výškových rozdieloch bolo jasne badať zmeny počasia – od dážď cez mrholenie so snehom až po poriadnu chumelicu.

Plavecké Podhradie leží na úpätí Malých Karpát v nadmorskej výške 256 metrov. Teplota na obed sa pohybovala okolo šesť stupňov. Z neba kropil krajinu hustý, studený dážď. Keď sa k tomu pridal prudký vietor, pre mnohých bol nasledujúci program jasný – do vnútra, do tepla, do sucha! Ja som mal v pláne výdatný tréning v kopcoch, čiže dážď – nedážď, poďme na to! Z médií nás varujú pred víchricami a snežením, ale u nás (na Záhorí) bol dnes iba slabý odvar divokého počasia.

Na Plavecký hrad som vybehol pomerne svižne. Napriek hroznej bolesti svalov z predošlých tréningov som cítil silu v nohách. Pri vybiehaní na Báborskú (541 m) sa šmýkalo a na vrchole sa do mňa oprel silný vietor. Myslím, že fúkal z juhozápadu a odradil ma od obzerania sa po okolí. Len rýchlo do lesa! Za Báborskou prvý raz preleteli medzi kvapkami snehové vločky.

[[wysiwyg_imageupload:21:]]Na Amonovej lúke už snežilo. To som nečakal. A po pár desiatkach metroch už nebolo po daždi ani chýru. Ešte bolo vidieť z vrchu na lúku, ktorú kropil dážď. Na miestach, odkiaľ som sa díval, už poletovali len vločky. Pribúdalo aj snehu. Pár desiatok metrov ďalej sa predo mnou objavil Klokoč. Vŕzgalo mi pod teniskami, stromy boli oblepené snehovými jazykmi. Obrie vločky mi padali do očí. Kto by to bol povedal, že možno necelých 50 metrov nižšie prší. Otváral sa mi pohľad na krásnu pani zimu. Ozaj som sa cítil, akoby som preskočil z jesene do zimy. Klokoč patrí k najvyššie položeným miestam v Malých Karpatoch – meria 661 m. Pri zbiehaní do sedla Uhliská (niečo pod 600 m) už bolo snehu menej. [[wysiwyg_imageupload:22:]]A pri ďalšom klesaní, v smere na Sklenú hutu, sa opäť rozpršalo. Lúky opäť zozeleneli a ak by som niekomu okoloidúcemu prezradil, že prichádzam zo zasneženej krajiny, iste by sa čudoval. Dobehol som na Sklenú hutu (cca 400 m) a zasa som mokol ako vecheť. V pláne som mal dobehnúť aspoň po horáreň Zabité v smere na Doľany. Vravel som si, že ak by bolo lepšie počasie, dobehol by som až do obce, ale v teniskách mi špliechala voda, čo v tomto chladnom počasí nebolo nič príjemné. Tak som aspoň videl Zabité. Bolo tam živo, čo nekorešponduje príliš s názvom lokality. Z komína stúpal dym. Horáreň je pekná, posadená v malom údolí okolo kopcov. Pohľad je naozaj romantický. No ja som nemal na romantiku ani pomyslenia. Premoknutý som už očakával teplú sprchu.

[[wysiwyg_imageupload:23:]]Otočil som sa a opäť bežal na Sklenú hutu. Ďalší cieľ – dobehnúť k miestu, ktoré má názov Pri obrázku a odtiaľ sa vyštverať na Mesačnú lúku (akúsi predsieň tretiemu najvyššiemu kopcu Malých Karpát – Vápennej – 752 m). Opäť som bol zvedavý, či sa na Mesačnej lúke, ktorá je tiež vo výške nad 600 metrov, udržal sneh. [[wysiwyg_imageupload:24:]]Medzičasom totiž prestalo pršať, resp. vo vyšších polohách snežiť. Po náročnom výbehu som opäť spokojne konštatoval, že sneh je. A bolo ho dosť! Čerstvý, mokrý – ale sneh. Už som prestával veriť, že sa ho v Karpatoch dočkám. Konštatujem teda nasledovné – sneh sa držal, ale len vo výške tesne okolo 600 metrov. Či sa udrží v ďalších dňoch, uvidíme. Záleží od počasia. Po zbehnutí z Vápennej bol návrat do Podhradia ako príchod do teplých krajov. Prestalo pršať  a fúkať, takže aj na pocit sa akoby ešte viac oteplilo. Dnešný meteorologický výlet ma veľmi pozitívne naladil. Snehu a lyžovačky na bežkách sa možno v Karpatoch predsa len (napokon) dočkáme...

Jakub Valachovič