Rozporuplný štart na Bielej stope, skúsenosti na nezaplatenie

Skalka (30. 1. 2012). Uffffff! Mám to za sebou. Historická premiéra na Bielej stope, teda verejných a najznámejších pretekoch v behu na lyžiach na Slovensku, sa mi do pamäti zapíše aj negatívnymi, aj pozitívnymi zážitkami. Všetko by to bolo skvelé ak by som neurobil jednu chybu. Tá ma stála dobré umiestnenie i čas.

Bežní ľudia vedia, že pri behaní na pretekoch ide o to zabehnúť určitý úsek za čo najkratší čas. V čím kratšom čase pribehne pretekár do cieľa, tým väčšiu má šancu aj na dobré umiestnenie. To je pochopiteľné. V atletike rozhoduje okrem kondície a pevnej vôle i technika, správna skladba tréningov, regenerácia, taktika a celkovo atribúty efektívneho behu. To všetko sa dá rovnako aplikovať aj na beh na lyžiach. Pravda – bežky majú ešte jednu špecifickú stranu veci – mazanie. Koľkokrát možno v televízii počuť (najmä u českých komentátoroch, tí slovenskí behu na lyžiach nerozumejú) – „je zrejmé, že nórska bežkyňa dnes ozaj dobre namazala svoje lyže“ atď. Nejde pritom o žiadne klišé, ale o celkom vážnu vec, ktorá má na výsledku pretekov veľmi závažný vplyv.

Alchýmia voskovania

Ako je známe, existujú vosky na taký a onaký sneh. I voskov je viacero a správne ich použiť je hotová alchýmia. Včerajšie podmienky na Skalke boli optimálne na mazanie. Teploty hlboko pod bodom mrazu, prachový sneh, dokonale vyžehlená stopa od organizátorov. V takýchto prípadoch sa odporúča použiť modrý vosk. To som spravil. Len jemne som ho naniesol na tzv. stúpaciu voskovú zónu (stred lyže) a rozotrel rukou. Spravil som však chybu, ktorú som neskôr oľutoval. Vosk som rozotrel po celej dĺžke stúpacej zóny. Pre ideálne stúpacie a sklzové pomery lyže by sa navoskovaná zóna mala prispôsobiť fyzickým parametrom lyžiara. Nechcem tvrdiť, že som ktovieako kvalitný bežkár, ale vytrvalosť mi rozhodne nechýba a ani s tými silovými parametrami v rukách a najmä v nohách nepatrím k absolútnym amatérom. Včera som však natrel ako amatér – turista. Odraz perfektný, sklz hrozný! Do kopca som nemusel ísť tzv. stromčekom, ale vybiehal som kĺzavým pohybom v stope. Lyže držali – to bola paráda! A z kopca? Hnus! Len som sa obzeral, kto ďalší ma predstihne. Kým ja som si musel aj zo svahu pomáhať súpažným spôsobom, ostatní okolo mňa doslova presvišťali, pričom sa spoliehali len na sklz. Rukám dali vydýchnuť. Závidel som im ako malý chlapec.

Predplatené vzadu

Poďme však na začiatok. Keďže včerajšok bola moja prvá účasť na Bielej stope, nemal som v tabuľkách pretekov uvedený žiadny výkon. To ma logicky „oprávňovalo“, aby som sa zaradil na samotný chvost štartového poľa. Vôkol mňa postávali na štadióne Rudolfa Čilíka na Skalke usmiati veteráni, ktorí riešili všetko možné, len nie taktiku na pretekoch. „Čo už my môžeme? Slniečko hreje, ešte sa môžem hýbať a ideme si to užiť. Nech sa ženú tí vpredu,“ a ukázali na štartový rošt, asi sto metrov pred nami, kde sa mali ukrývať najväčší favoriti. Vravel som si – nevadí, 25 kilometrov je dostatočne dlhý čas, aby som zaútočil aspoň na tridsiatku najlepších. Výhoda pre prvé rady však bola značná.

Tábor ľudu?

Po štarte sa rozpútala divadlo, na ktoré sa oplatilo prísť aj divákom. Do nášho posledného koridoru štartový výstrel ledva zaznel. Niektorí lyžiari okolo mňa sa aj obzerali – „to platilo aj pre nás?“ Preteky sa rozbehli. Úvodná, strojom dokonale vyžehlená rovinka, sa na okamih zmenila na snežnú arénu. Rozdiely medzi jednotlivými štartovými sektormi sa po chvíli zlúčili a došlo na kolízie medzi pretekármi. Od začiatku mi bolo jasné, že väčšina bežcov predo mnou je pomalšia. V mihu som ich dobehol, ale na predchádzanie nebolo ani pomyslenia. Z každej strany ma obklopovali ľudia a tak som musel zvoľniť a pomalým krokom postupovať vpred s davom. Adrenalín v krvi sa búril, vnútorný hlas sa pýtal – čo stojíš? Nedalo sa hnúť! Spomenul som si na bežecké preteky Devín – Bratislava, kde som dobré dva kilometre klusal zatvorený davom ľudí. Až potom som mohol nastúpiť, keď sa na širokej ceste pole rozostúpilo, no stratil som cenné sekundy, dokonca minúty. Tak isto to bolo aj teraz. Po štartovacej rovinke sme ostro zatočili na bežecké trasy, ktoré boli užšie. Pred sebou som videl masu ľudí, občas sa niekto váľal v snehu. Tu už sa predbiehať nedalo vôbec.

Opäť na štadión

„Palice k telu!“ Kričal ktosi za mnou. Neplatilo to na mňa, ja som paličky vzorne držal pri tele a snažil som sa  s nimi nikoho nezraniť. Ale ktosi pri zjazde snehovým korytom v snahe zlepšiť vlastnú koordináciu rozkročil nohy do pľuhu a zároveň učinil to isté rukami. Palice vyleteli vzad ako šípy a tresli lyžiara za ním do tváre. Takéto situácie sa stávajú aj v profesionálnom lyžovaní, neraz si súperi spupne chytajú palice a nahnevane na seba pokrikujú. Ostré konce môžu spôsobiť poranenia očí, oplatí nosiť si okuliare (hoc aj zváračské). Hodnotil som situáciu a nebola ružová. Bol som v strede poľa, ľudí okolo mňa bolo natlačených ako pri manifestácii. Po úvodných troch kilometroch sme sa mali opäť ukázať na štadióne. Moja príležitosť prišla v stúpaniach. Lyžiari okolo mňa vystupovali pomalinkým tempom a všetci stromčekom. Natlačil som sa k okraju trate a vybiehal bez toho, aby som musel použiť „stromček“. Modrý vosk držal a môj fyzický fond bol stále takmer nenarušený. Tak som začal konečne vo veľkom pohlcovať svojich súperov. Mimochodom, na štarte ich bolo rovných 230.

Voľné pole

Blížil sa prejazd štadiónom Rudolfa Čilíka. Po úvodných kilometroch som konečne mohol naplno začať uplatňovať svoje tempo. Čoskoro sa vpredu objavovali už len jednotlivci. V týchto chvíľach, bez toho, že by som o tom vedel, som dobré dve stovky pretekárov už nechal za sebou. Lyžovalo sa po Južnom okruhu, čo som privítal. Túto trasu poznám, veď som ju z osemdesiatich percent absolvoval v decembri a vedel som, čo ma čaká. Plný síl som sa vydal stíhať ďalších súperov. Nebolo to však také jednoduché. Mnohí mali luxusný náskok, keďže sa nemuseli predierať okolo pomalších lyžiarov. Tí na čelných pozíciách boli navyše dobre pripravení. Neskorší víťazi – medzi mužmi Radek Šretr a medzi ženami Alena Procházková, sú profesionáli. Na štarte bolo viacero reprezentantov, a keďže Biela stopa je súčasťou podujatí Euroloppet, našli sa aj kvalitní zahraniční účastníci. Vedel som, že prvá občerstvovacia stanica sa nachádza v sedle Pod Čerešňou. K nej som sa mal dostať tiahlym klesaním. Blížili sa moje muky.

Ako trabant na diaľnici

Medzičasom sa mi totiž podarilo dohnať možno desiatku ďalších lyžiarov. Pri stúpaní do kopca som sa okolo nich len mihol. Z kopca som dal odpočinúť rukám a nechal sa viesť lyžami. Ale ako? Moje zdanie, že to ide akosi pomaly sa potvrdilo, keď ma vo vedľajšej stope začali rad radom predbiehať tí, ktorých som predstihol v kopci. Niektorí sa i pozreli a zdalo sa mi, že v ich tvárach sa dal vyčítať azda i súcit. Ja som totiž zúrivo zaberal palicami, aby som zvýšil svoju rýchlosť. Nepomohlo, čoskoro mi súperi ušli a ja som sa k nim opäť priblížil až vtedy, keď sa objavilo stúpanie. Pri čerešni som sa trochu osviežil a vydal sa na ďalšiu stíhaciu jazdu. Doslova som sa tešil, keď sa terén začal dvíhať a ja som postupne predbiehal pretekárov pred sebou. Ale hneď ako sa objavil zjazd, vedel som, že sa budem v priebežnom poradí prepadať. Mal som stále toľko síl, že som obetoval ostatné občerstvenia. To mi pomohlo zbaviť sa ďalších súperov.

Stúpanie pred finišom

Od sedla Tri kríže sa šlo chvíľu ostrým zjazdom, čo mi pravda nevyhovovalo. Potom však prišli ostré stúpania. Tu som napriek únave hnal svoje lyže ako sa dalo. Hnevalo ma, že som stále pred sebou videl rôznych „strýcov“ – teda veteránov, ktorí isto nemali zďaleka toľko fyzických síl ako ja. Ak by mi dolu kopcom išli rýchlejšie lyže, isto by som im ušiel. Takto som doplácal na neznalosť pri technických prípravách lyží. Vyhovovalo mi, že záver pretekov predstavoval po väčšinou stúpanie na Skalku. Súperi za mnou tak nemali veľké šance ma dohnať. Vystupňoval som svoje úsilie do maxima. Stále viac ľudí okolo trate, to bola predzvesť, že sa blíži cieľ.

Bilancovanie v cieli

Posledný kilometer pred cieľom som robil čo som mohol. Aj tak som prišiel až na 41. mieste v celkovom poradí. Čas 1:44:45 hod, pri všetkej skromnosti, isto nie je limit, ktorý by som nemohol prekonať. Pre zaujímavosť, víťaz Radek Šretr z Fischer Teamu dosiahol čas 1:12:58, víťazka Alena Procházková 1:22:30 hod, najlepší v kategórii muži nad 36 rokov Michal Jurčo 1:22:34 hod, víťaz kategórie muži nad 46 rokov Dušan Augustiniak 1:24:41 hod, muži nad 56 rokov Vladimír Staroň 1:27:52 hod. To všetko sú časy, ktoré by som zrejme sťažka prekonal aj ak by som mal na nohách špičkovo namazané bežky. Ale časy okolo 1:30 hod by som už atakovať mohol. Nádherné počasie, skvelá organizácia, výborne pripravená trať – to všetko ma presvedčilo, aby som prišiel aj budúci rok.

Takže – hodnotenie na záver: Frustrácia z omylu pri voskovaní moje presvedčenie prísť aj o rok len potvrdilo. Azda by bolo bývalo lepšie, ak by som nevoskoval vôbec. Obvykle lyže nemažem a aj tak som schopný do svahu vybehnúť bez toho, aby mi lyže dramaticky podkĺzli. Ak by som si pred pretekmi prečítal niečo o danej problematike, mohol som sa omylu vyhnúť. Nanesenie stúpacieho vosku na krátku časť lyže umožní lepšie sklzové podmienky. Okolo seba som na štarte videl množstvo technikov, ktorí by mi v prípade potreby iste vedeli poskytnúť správnu radu. Teraz ma čaká pokračovanie objemovej prípravy na letnú bežeckú sezónu. Bežky však isto ešte počas tejto zimy použijem.

Jakub Valachovič