Autor článku, matematik Pavel Brunovský

Koncom novembra 2014 zahalila Bratislavu aj Malé Karpaty na niekoľko týždňov hmla. Tak nad 500m namŕzala a zaťažila stromy hrubou inovaťou. To by nebolo na túto ročnú dobu nič neobvyklé. Skúsení bežkázi vedia, že inovate tam býva často toľko, že keď popadá, dá sa na nej aj bez snehového podkladu celkom obstojne lyžovať. Lenže tento rok do toho prišla víchrica,  polámala a pováľala inovaťou zaťažené stromy tak, že hrebeň od „Čermáka“ cez Pezinskú Babu po Biely sa stal neschodným. Vyzeralo to tak, že prinajmenej jedna lyžiarska sezóna bude pre bežkárov z okolia stratená.

Lenže dali sa dokopy partie celkom neznámych bežkárov, vybavili povolenia od lesov a vybrali sa s motorvými pílami do terénu. Stala sa neuveriteľná vec – za nejaké tri týždne do Nového roku bola stopa od Čermáka po Biely kríž priechodná a na Tri krále za ideálnych podmienok si ju bežkári mohli užiť.

Všekým, čo sa sa o to zaslúžili venujem túto spomienku – možno, že ich zaujme, ako sa voľakedy začínalo.

S lyžami ma síce ako-tak zoznámila rodina, ale viac som sa k ním dostal, až sme sa v roku 1948 presťahovali pod bratislavskú Hlavnú stanicu. Odtiaľ to bolo na Kolibu na skok a keď na nej napadol sneh, tak sme tam už aj so spolužiakmi boli. Niekedy ho bolo dosť aj na to, aby sme úvozom Podkolibskej a Jaskovým radom zišli až po stanicu.

Hoci sa už lyže začínali lepiť z viacerých druhov dreva, my sme mali všelijaké, zväčša z jedného dreva, ale už s kovovými hranami. Najčastejším viazaním bol celokovový „Kandahar“. Ten umožňoval mierne dvíhať pätu a tak sa sa ním robila aj akási turistika Bolo to trápenie, lebo navyše si málokto lyže mazal na stúpanie. Lepšie to šlo na starších viazaniach – remienkových bez, alebo s „Bildsteinovou“ strunou. Tie umožňovali pripínať lyže na akékoľvek baganče a dvíhať pätu nebránili.

Lyžovalo sa na Somárskej lúke (vtedy sa jej hovorilo aj „Cvičná“), na dnes už zarastenej a nepoužívanej “Slalomke“ ale napodiv aj v riedkom vysokom lese na svahoch Kamzíka na„Sečenke“ (smerom k pomníku na križovatke) a pri skokanskom môstiku oproti hostincu (dnes Hotel West). Lyžiarske oblečenie každý nemal a tak bolo bežne vídať pánov lyžovať v sakách namiesto vetroviek. S obdivom sme pozerali na lokálne lyžiarske celebrity Štrbu, Šeligu, Čelka, či Čelkovú-Roubíčkovú. Bolo ich vídať najmä na slalomke, alebo na „zjazdovke“ od hostinca do doliny Vydrice. Ťažko dnes uveriť, že sa na tejto neupravenej lesnej ceste robili preteky v zjazde. O tom viac na

http://www.bratislavskenoviny.sk/najnovsie-spravy-z-bratislavy/bratislava-kedysi/sporty-starej-bratislavy/koliba-bola-kedysi-rajom-pre-lyziarov.html?page_id=246045

Špecializácia ešte vtedy tak ďaleko nepokročila a tak si bratislavské celebrity sem-tam pripli aj bežky. Nemyslím však, že by sa mu boli osobitne venovali. Výkonnejších bežcov, ako Kolibáka Elemíra Nemeszeghyho – majstra ČSR v severskej kombinácii z roku 1946, vodákov – olympionikov Laca Čepčianskeho, či Jenda Matochu na bratislavských pretekoch veľmi vídať nebolo. Akurát sa pamätám, ako Nemeszeghy raz v lese pri môstiku na zjazdovkách frajeril a po náraze do stromu zostal chíľu otrasený na zemi.

V zime 1952, rok pred mojou matúrou naplno bežali „Športové hry mládeže“ . Na našom II. Gymnáziu mali plnú podporu a my sme sa ich zúčastňovali naozaj masovo a s nadšením. Kto mal bicykel, išiel na bicyklové preteky, kto korčule, hral hokej a kto nemal nič, našiel si nejakú atletickú disciplínu. A tak sa aj na mestské kolo v behu na lyžiach postavilo vyše 150 pretekárov, každý na lyžiach aké mal. Štart a cieľ boli v plochej dolinke nad Brečtanovou, zhruba na mieste dnešnej reštiky Schoppa. Tak sa pamätám, že naozajstné bežky mali iba dvaja, jedným z nich bol Aciš z Preivozu, čo chodil do paralelky.Toľko som už vedel, že s mojími lyžami s Kandaharom veľa vody nenamútim a tak som si od staršieho švagra požičal na povale odložené lyže bez hrán s remienkovým viazaním aj s bagančami. Navyše prasknuté.

Vosky, čo boli vtedy v predaji si pamätám iba štyri: tvrdé ENO MIX na premrznutý prašan, ENO MEDIUM na mäkkší sneh, SKARE na zrnitý zmrznutý a KLISTER na roztopený. Náhoda chcela, že som sa s jedným z tvrdých voskov trafil a lyže mi išli celkom dobre. Až na druhý deň ráno som sa z novín dozvedel, že som preteky vyhral pred Acišom.

Keďže mi napriek snahe žiaden iný šport veľmi nešiel, bežiek som sa chytil. Kúpil som si aj naozajstné lepené bežky a viazanie. Systém viazania bol už vtedy taký, ako dnes doživajúca nordická 75-ka, ibaže so štyrmi tŕňmi. Hovorilo sa jej Rotefella podľa fínskeho výrobcu, lenže u nás sa dala kúpiť iba domáca náhražka. Tá mala nekvalitné struny, ktoré praskali. Špeciálne topánky som sprvu nemal, do viazania som akosi cez zvršok pricvakol štandardné lacné pracovné baganče zo záhadného materiálu pripomínajúceho kartón s gumovou podrážkou. Ako nohavice mi slúžili pod kolenami ustrihnuté montérky.

Na prvý úspech som bez trénera a lepšieho vybavenia a dobrých voskov veľmi nadviazať nevedel, kým som sa v druhom ročníku výšky nepridal k bežeckému oddieli na VŠE, ktoré viedol Cyro Gájer. Tam nás sprvu trénoval aj dlhoročný činovník bežeckého lyžovania, neskorší českoslovenký ústredný tréner Jano Terezčák

http://muzeumsportu.sk/2014/10/jan-terezcak-oslavil-90-narodeniny-2/

http://www.olympic.sk/sportove-aktuality/lyzovanie-na-slovensku-ma-spracovane-svoje-dejiny-jan-terezcak-vydal-ich-druhy-diel

V ustrihnutých montérkach a flanelke, ale už na Splitkeinoch za víťazstvom na majstrovstve 24. 1. 1957 v Bratislave - zjazdík na Somársku lúku

Až tam som sa dostal ku kvalitneším bežkám švédskej výroby Splitkein a najmä k voskom novej generácie, o ktorých som dovtedy iba tušil. Bežky mali sklznicu z kanadskej brezy hickory, na ktorej sa nerobili letá ako na jaseňovej (?). Sem-tam ešte bolo vidieť fínske bežky Järvinen a Karhu. Pravdaže, na našich snehoch sa na rozdiel od severských prašanov aj na hickorovom dreve zaoblovali hrany. A tak sa na bežky vyfrézovali drážky, do ktorých sa vkladali celuloidové hrany. Lepšie lepidlo ako Kanagom vtedy nebolo a tak patrila k príprave lyží pravidelne aj dolepovanie odpadnutých hrán.

V tom čase prebehla revolúcia vo voskovaní. Kým tuhé vosky ešte aspoň niekedy boli účinné, Skare a Klister boli na báze dehtu a boli dobré akurát tak na impregnovanie sklznice . Aj to s nie veľmin dlhým trvaním. Okrem nich sa tu vyskytovali švajčiarske vosky TOKO. Akési šumy išli o voskoch od Bauscheho z Vysočiny, ktoré vraj robli zázraky na firnoch. Ale k nim som sa nedostal a tom nič bližššie neviem povedať. Z novej generácie voskov na báze ropnej chémie sa u nás ako prvé objaili švédske SWIXy, neskôr ešte fínske REXy a TOKO. S malými obmenami a rozšírením ich spektra sa používajú rovnaké typy dodnes. Za celé obdobie starého režimu išlo o nedostatkový tovar. Nie všade - vďaka záhadám socialistickej distribúcie sa dostali aj do Nových Zámkov, kde som si ich nechal kupovať od kolegyne, čo tam prestupovala na ceste domov . Samozrejme, že som si robil zásoby dopredu, dodnes z nich čerpám.

V Cyrovom oddiel na VŠE s nami trénovali aj rovesník horolezec Jožo Psotka a vekovo o niečo starší Laco Čepčiansky, ale aj študent FTVŠ, neskorší futbalový tréner Jano Hucko.

Zjazdovanie na drevených bežkách

Drevené bežky boli robustnejšie a pri dobrom snehu na nie veľmi strmých svahoch sa na nich dalo elegantne zjazdovať. Vďaka všetrannej obratnosti na predsezónnom sústredení oddielu VŠE na (dnes vyhorenej) Kežmarskej chate sa Janovi podaril husársky kúsok: Porazil na bežkách v slalome všetkých zjazdárov z oddielu VŠE. Nás ostatných už potom na ten slalom pre istotu nepustili.

Pred sezónou na Kežmarskej chate

Mne bol z oddielu najbližší Ľubo Košecký z Trenčianskych Teplíc. Celkove bol lepší, ale občas sa mi ho podailo poraziť. Boli sme rovnako vysokí rovesníci, tak nás vnímali takmer ako dvojičky a občas si nás aj plietli. Bohužiaľ som ho skoro stratil, v roku 1966 ako 30 ročný predčasne zomrel.

V tom čase niečo ako rekreačný beh na lyžiach veľmi neexistoval.. Ak niekto nebehal pretekársky tak behal na lyžiach v rámci prípravy na svoj hlavný šport, ako napríklad Čepčiansky alebo Psotka. Väčšiu skupinu okrem nášho oddielu takto tvorili vodáci, medzi ktorými vynikal popri Čepčianskom ďalší olympionik, o kus starší Jendo Matocha - ten sa špecializoval na maratóny. A veslár Albert Krajmer, člen olympijského dvojskifu Krajmer-Reich.

Tretiu skupinu bratislavských bežcov tvorili Kolibáci, okrem spomínaného Elemíra Nemedszeghyho, ktorý už bol za svojím lyžiarskym zenitom to boli najmä brati Baluchovci. Starší z nich Stano to dotiahol z Bratislavčanov v behu na lyžiach najďalej: pre lepšie podmienky sa presťahoval do Tatier a stadiaľ sa mu v roku 1961 podarilo vyhrať majstrovstvá Československa v päťdesiatke.

Inak sme na majstrovstvách republiky boli medzi šľachtou z Krkonôš, Vysočiny, Tatier, či Kremnice tak trocha na posmech, za úspech sme mali keď sme sa vo výsledkoch objavili „na prvom papieri“.

Prvé akademické majstrovstvá Slovenska, Donovaly 1958. Víťazná štafeta, zľava PB, Ambrož, Košecký. Ľubo vo finiši dobehol doslova o prsia pred doťahujúcim olympionikom Piťom Harvanom zo štafety VŠLD Zvolen.

Do kolibskej partie patril aj hluchonemý krajčír Laco Zoller, hoci na Kolibe nebýval. Ten mi ušil moje prvé „golfky“, v ktorých sa vtedy behávalo. Tí, čo ho nepoznali zúrili, že sa im pri predbiehaní na volanie „hop“ nevystupuje, ako bolo vtedy zaužívané. Sólovo behal maratóny dnes 92 ročný Fero Kittnar, manžel zosnulej opernej sólisky Eleny Kittnarovej.

Mimo Bratislavy pôsobilo v tom čase v oblasti Malých Karpát viacero oddielov, napríklad . v Svätom Jure, Limbachu, Pezinku, Častej, v Dolanoch. Výkonnostne bol výraznou postavou o niečo mladší Pišta Vadovič z Dolan. Dnes vlastní pekárneň v Častej, osobitne skvostné sú tvarohové buchty z nej. Nedá mi nespomenúť „lietajúceho farára“ Jan Laktiša, hoci nebol tak celkom z okolia. Vystriedal fary v Jedľových Kostolanoch, Bzinciach pod Javorinou a Veľkom Krtíši. Okrem lyžiarskych maratónov vymetal pravidelne letné aj zimné preteky brannej zdatnosti a neskôr aj orientačné behy. Myslím, že jeho dušičky tomu veľmi nefandili, ale Jano sa hrdil, že mnohým kňazom, ktorí boli u režimu v nemilosti pomohol. Mohli ho totiž zastúpiť keď bol pretekoch a tak osvedčiť svoju „spoľahlivosť“ a dostať sa k fare.

Lyžiarske oddiely usporadúvali pravidelne lokálne preteky, „púťaky“. Tie bývali často spojené so skokmi. Ak sa dobre pamätám, môstiky boli v Rači, Svätom Jure, Limbachu, v Pezinku. V Bratislave boli môstiky dokonca dva. Drevený môstik oproti hostincu bol neskôr prebudovaný na vyšší kovový a dokonca sa na ňom skákalo ešte aj na umelej hmote. Kovová konštrucia tam dlho stála obrastala krovím, ale dnes jej niet, môstik už pripomínajú iba zvyšky výkopu dojazdu. Druhý, väčší môstik bol na pravej strane slalomovej lúky, ale skákať som na ňom videl iba raz Nemeszeghyho. Asi preto, že nemal bezpečný dojazd. Zvyšky môstika sú dnes zreteľnejšie, hoci odrazový stôl bol vytvorený iba zemnými úpravami. Nájazd je dokonca voľný, dojaz je už zarastený. Vidnoho na malých obrázkoch na stránke:

http://www.snowmagazin.sk/2013/12/na-bratislavskom-kamziku-sa-skakalo-z-mostikov/

a pozrite si aj https://www.youtube.com/watch?v=Fww-GaA5XjU

V roku 1957 mali dokonca Bratislave byť majstrovstvá Slovenska v severských disciplínach. Lenže Svätý Peter nespolupracoval, meteorologická stanica na Javorníku ešte nestála a a tak nemal kto u neho orodovať. Sneh sa roztopil a z majstrovstiev nebolo nič.

V Bratislave a v Karpatoch to so snehom vždy bývalo všelijaké a tak sme sa ako vysokoškoláci snažili priživiť na telovýchovných lyžiarskych kurzoch. Preto som so systematickým pretekaním a prípravou naň skončil skoro po výške okolo roku 1960 Luboš tak o rok-dva neskôr. Bohvieaké výsledky som nedosiahol, ale bežky mi zostali celoživotnou láskou. Naďalej som využil každú príležitosť vybrať sa na bežky, či už v Malých Karpatoch alebo inde. Na preteky už len občas, ako veterán.

Aj tak sa mi ale zdá, že v šesťdesiatych rokoch bežecký život v Bratislave a okolí v skôr upadol. Stretnúť bežkára v Malých Karpatoch bolo stále sviatkom. Zriedka kedy sa podarilo natrafiť na hotovú stopu, človek si ju musel vyšliapať sám. Pešiaci nemali ani potuchy, že nemajú po stope chodiť a tak si ju človek na druhý deň musel šliapať nanovo.

Pravidelných púťakov postupne ubúdalo a dodnes sa udržali tuším iba „Preteky generácií“ v Dolanoch. Na tých som sa v nejakej stareckej disciplíne zúčastnil ešte v roku 2000. Pezinčania sa presťahovali z okolia cajlanskej nemocnice za snehom na Pezinskú babu. Dlho sa držali aj populárne preteky Bratislava (neskôr Biely kríž) – Jur, kým ich vládal ťahať Karol Folrich z Jura. Na nich a na Babe sme s Jendom Matochom zvádzali vyrovnané súboje vo veteránskej kategórii, posledný raz sme sa stretli na pretekoch „Jozef behá na Babe“ 19. marca 1989.

Oživenie prišlo až v sedemdesiatych rokoch, bežky sa stali všeobecne populárnymi. Ťažko povedať, čo bolo spúšťačom, či to bola únava z čakania na vleky a z masy ľudí na svahoch. Alebo či sa veľkí výrobcovia, ktorí predtým o bežecký výstroja ani nezakopli uvedomili potenciál dopytu na ktorý pri prudkom rozvoji zjazdárskeho výstroja zabudli. Asi z každho trocha.

U nás možno zohrali úlohu aj vydarené majstrovstvá sveta v klasických disciplínach na Štrbskom plese v roku 1970. Mám na ne výborné spomienky. Vtedy nám nik nám nebránil pobehovať pomedzi pretekármi na tratiach a pozvbudzovať ich. Samozrejme sme drukovali nášmu reprezentantovi Jankovi Ilavskému-Mlynčekovi z Važca. Bolo to čerstvo po okupácii a tak sme na napínavej päťdesiatke veľmi povzbudzovali Fína Salmenkylä. Ten napokon porazil tesne favorita Rusa Vedenina, hoci ten ho na trati dobehol. Okrem nás ani hlásateľ nevedel skryť radosť.

Ale tie roky si pamätajú už mnohí a tak pokračovanie nechám na nich.