základy

technika ktorá nie je spomenutá v článku :-) Zdroj foto: správa od matella

Keďže sa na bežkách túlam po horách už nejaký ten rok, prišiel som za ten čas na niekoľko technických trikov o ktorých možno iní nevedia a teda nájdu užitočným ak sa o ne podelím. Tento článok je v podstate reakciou na tonov komentár, na ktorý som nechcel odpovedať priamo v článku ku ktorému je pripojený, keďže tématicky trochu odbočuje od jeho obsahu.

V prvom rade treba spomenúť, že som nikdy neskúšal iný typ bežiek, ako obyčajné turistické modely, ktoré chrlia fabriky v Indonézii a iných bežkárskych veľmociach. Tento typ bežiek tak do veľkej miery určuje aj výber techník ktoré používam. V komentári sa tono pýta na spôsob, ako zísť dolu kopcom a to pokiaľ možno bez zranenia - a ja by som dodal - ideálne aj s pocitom že sa človek zabáva. Keďže som si všimol, že zjazdy v neupravenom teréne robia ľuďom problémy všeobecne, sústredím sa na túto oblasť.

Stratégiu zostupu ktorú volíme určuje veľa faktorov, hlavne však sklon terénu, typ snehu, jeho hĺbka a priestor, ktorý máme k dispozícii na manévrovanie. Napríklad svah, pokrytý tvrdším snehom s vrstvou voľného snehu na povrchu, ktorý je možné bez problémov odtláčať pri plúžení, je asi najideálnejší na zostup. V tomto prípade maximálny sklon svahu, ktorý je možné na bežkách schádzať plúžením určuje hrúbka voľného snehu na  povrchu. Hlboký ľahký prašan napríklad urobí zjazdným aj strmý svah, ktorý by sme pri inch snehových pomeroch museli absolvovať s bežkami v ruke. Spomínam si, že za takýchto podmienok som raz v pohode zlyžoval po modrej značke od Bystrického sedla na Králiky plúžením na úzkej ceste, ktorá neponúka veľa priestoru na iné typy manévrov.

Ak je sneh pomalý - ťažký a primerane hlboký -  je možné svahy do určitého sklonu schádzať aj "šusom". Ak je však svah na priamy zjazd príliš strmý a okolo trasy je dosť voľného priestoru, môžme použiť stratégiu plúženia v kristiánkach - teda pohybu do strán v smere vrstevníc (nie každý vie, tak tu je definícia), respektíve mierne odkloneného od vrstevnice, smerom nadol. Zmyslom tejto stratégie je strácať výšku postupne - a to aj napriek tomu, že sa dráha zostupu predĺži. Toto však samozrejme my bežkári vítame, pretože kontrolovaný zjazd je najväčším pôžitkom aj nášho športu.

Ivan Bajo, Smiech na lane

Isté typy snehu - napríklad tie, ktoré majú na povrchu prepadávajúcu sa, tvrdú vrstvu ktorá vylučuje možnosť použiť plúženie - vyžadujú ďalší nástroj na disipáciu kinetickej energie (pardón na brzdenie) - odšliapávanie do svahu. Funguje to tak, že sa pustíme mierne dolu "pod vrstevnicu" a akonáhle začíname cítiť že rýchlosť začína byť príliš vysoká, zdvihneme lyžu ktorá je vyššie a položíme ju tak, aby sa zmenšil jej sklon voči svahu. Rýchlo prenesieme na túto lyžu váhu, zdvihneme spodnú lyžu a položíme ju vedľa hornej. Ak redukcia rýchlosti nie je dostatočná, opakujeme procedúru aj niekoľko krát, kým sa nám podarí znížiť rýchlosť na žiadúcu úroveň. Zníženie rýchlosti na nulu dosiahneme onedlho potom, čo po niekoľkých odšliapnutiach lyže smerujú "do kopca". V tomto bode urobíme 180˚ bežkársku otočku* tvárou k svahu a spustíme sa popod vrstevnicu zasa na opačnú stranu - teda v smere odkiaľ sme prišli. Tento cik-cak manéver opakujeme, až kým neprekonáme strmý úsek.

Zvláštnu výzvu predstavujú klesajúce úvozové lesné cesty, ktoré často mávajú prierez v tvare písmena U a teda sa v nich nedá normálne plúžením udržiavať požadovaná rýchlosť. Na tých často využívam dva triky. Prvým je plúženie po hrbe, ktorý je založený na fakte, že takéto cesty majú buď v strede, alebo na jednom alebo druhom okraji hrb, umožňujúci obkročmé plúženie. Niekedy je jedna strana hrbu strmšia ako druhá - v tom prípade plúžim len jednou lyžou, pričom druhá je namierená do smeru jazdy. Druhý trik využíva Ú-čkový prierez úvozu, na cik-cak pohyb od jedného jeho okraja k druhému. Začíname na jednom okraji úvozu a pod vhodným uhlom sa pustíme dolu do úvozu počítajúc s tým, že rýchlosť ktorú naberieme pri zjazde "minieme" pri výjazde na protiľahlý okraj. Chce to trochu praxe, ale touto technikou sa dajú prekonávať aj strmšie úseky. Samozrejme ak sa dá, treba šibnúť do lesa a strmé úseky obísť kristiánkovaním, alebo použitím stratégie odšliapávania.

Na rýchlom, prepadávajúcom sa snehu, ktorý vylučuje plúženie sa dá na zníženie rýchlosti použiť ešte jeden trik. Prenesieme takmer celú váhu na lyžu, ktorá smeruje rovno dolu a druhou lyžou plúžime pričom jemne pritláčame silou, ktorá ešte nenaruší pevnú vrstvu na povrchu, ale je dostatočne veľká nato, aby brzdila zjazd. Pri tomto manévri je dobré riadne pokrčiť "nosnú" nohu, aby brzdiaca noha tvorila malý uhol voči povrchu. Práve fakt že brzdiaca lyža je odľahčená, umožňuje nájsť taký prítlak, ktorý ešte neprelomí tvrdú povrchovú vrstvu, ale dokáže efektívne znižovať rýchlosť.

vpravo je príklad úvozovej cesty, ktorej strmú časť autor obišiel lesom

Zmienené techniky sa samozrejme dajú kombinovať podľa potreby tak, aby sme mohli rýchlosť zjazdu v každom okamihu znížiť na potrebnú hodnotu, prípadne úplne zastaviť. Posledná rada týkajúca sa zjazdov ktorú mám je, že aj svah, ktorý na prvý pohľad vyzerá nezjazdný sa dá väčšinou zvládnuť systémom "rozdeľuj a panuj". Teda ak si strmý úsek v mysli rozedlíme na krátke úseky, ktoré vieme že dokážeme pomaly na bežkách zísť. Dĺžka takého úseku môže byť pokojne aj pol metra. Ak totiž dokážeme prejisť túto vzdialenosť, môžme zastaviť, oddýchnuť si a premyslieť si, či aj ďalšieho pol metra dokážeme prejsť. Veľa krát sa nám takto podarí zísť celý strmý úsek s príjemným pocitom, že "remeslo" dobre zvládame. Chce to len rozvahu a vedomie, že som vždy na tom pol metri schopný zabrzdiť technikou, ktorú si zvolím.

Posledný trik sa netýka zjazdu, ale naopak - stúpania. Technika bežkovania na hrbe sa dá totiž použiť ako variant korčuľovania v situáciach, keď nemáme k dispozícii meter a pol širokú rovnú cestu. Funguje to takto: vylezieme na hrb a s váhou na jednej lyži sa pod miernym uhlom spustíme dolu. Po tom, čo sa lyža dostane cca 10 - 20 cm pod úroveň hrbu prenesieme váhu na hornú lyžu, ktorou sa zasa pod miernym uhlom spustíme na druhú stranu hrbu. Počas zjazdu zdvihneme spodnú lyžu zasa na "hrebeň" hrbu, aby sme sa zasa na nej mohli spustiť v ďalšom cykle. Za správnych podmienok sa dá takto pohybovať pomerne rýcho do kopca a to aj na bežkách ktoré nie sú robené na skejt.

Toľko moje triky. Rád sa dozviem aj o vašich - v komentároch, alebo vlastnom článku. :-)

* predvedenie na videu nie je veľmi dobré, ale snáď na ilustráciu postačí